Až zbor mojich predkov do svojej vzdušnej siene,
po smrti, ktorú uvítam, ma príme,
až nehmotný sa budem s vetrom plaviť,
úbočiam hôr ako hmloví opar sa zdraviť,
nech tam, kde vrátila sa zem k zemi,
dať pomník nikdy neodvážia sa mi.
Nie nápis na hrob, pyšný ako páv,
len moje meno buď môj epitaf.
Ak cťou to neovenčený rod,
čím by bola chvála plná slov.
Len moje meno, meno živým pripomeniem:
tím spomínaný chcem byť, či padnúť v zabudnutie.
George Gordon Byron
Komentáre